Nová Juhoslávia snahy zachrániť starú dobrú značku

Srbi, kritizovaní za krviprelievanie v občianskej vojne, ktorá prepukla po páde Titovej republiky, trvajú na tom, aby boli uznaní ako „Nová Juhoslávia“. Krajina južných Slovanov sa rozpadla, ale dve z bývalých členských krajín Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie, Srbsko a Čierna Hora, sa teraz prehlasujú za právoplatných dedičov názvu Juhoslávia.

Juhoslávia

Oficiálny názov : Juhoslovanská zväzová republika
Rozloha v km2 : 102 350
Počet obyvateľov : 10 574 000
Hlavné mesto : Belehrad
Politický systém : republika
Mena : nový juhoslovanský dinár
Jazyk : srbčtina, chorvatčina, albánčina




Pre mnoho krajín však zostáva jej status nejasný väčšina vlád Srbsko a Čiernu Horu neuznáva. Veľká Británia síce názov Juhoslávia uznala pre spoločné označenie Srbska a Čiernej Hory, ale Spojené štáty „novú“ Juhosláviu vôbec neuznávajú. Žiadna krajina potom neuznáva „novú“ Juhosláviu ako nástupcu „starej“ Juhoslávie.

Keď v roku 1980 Tito zomrel, zanechal po sebe výsledok svojho celoživotného úsilia Socialistickú federatívnu republiku Juhosláviu. Bola to federácia šiestich republík s rozlohou 255.000 km2 s 23 mil. obyvateľov.

Iba 70 rokov po svojom ustanovení ako Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov má dnešná Juhoslávia menej ako polovicu územia a obyvateľstva ako v roku 1980. Krajina sa rozdelila na päť nezávislých krajín a od roku 1992 v Juhoslávii zostalo iba Srbsko a Čierna Hora. Je otázkou, či proces delenia skončil natrvalo.

Napríklad muslimskí Albánci, ktorí tvoria 90 % obyvateľov Kosova, žiadajú úplnú nezávislosť. V tom čase bolo Kosovo ovládané Srbskom. Belehradská vláda sa snažila zabrániť rozdeleniu Juhoslávie vojenskou silou, najprv v Slovinsku, neskôr v Chorvátsku a nakoniec v Bosne a Hercegovine, ale výsledkom jej úsilia boli iba vojny, medzinárodné sankcie a vlastná izolácia.

Národnostné napätie sa prejavovalo aj počas Titovho života: Tito však dokázal s etnickými skupinami obratne manipulovať. Aj keď sám bol Chorvát, neváhal prenasledovať chorvátskych nacionalistov. V 80. rokoch však začali nadobúdať na dôležitosti národnostné sily, ktoré nakoniec zredukovali Juhosláviu na Srbsko a Čiernu Horu.

Srbi zrušili autonómiu Kosova a diskriminácia na trhu práce a v školstve sa dotkla 90 % albánskeho obyvateľstva. Odporcovia boli uväznení. Albánci vybudovali paralelné neoficiálne štruktúry a pozorovatelia si začali klásť otázku, na ako dlho môžu Srbi zabrániť vzbure v oblasti.

Ale srbskí politici videli v Kosove skôr príležitosť ako hrozbu. Oslavy 600. výročia bitky na Kosovom poli v roku 1989 sa niesli v znamení triumfalizmu viac, ako pripomienku historickej porážky, po ktorej nasledovalo 500 rokov tureckej nadvlády. Prominentný účastník osláv Miloševič vynášal srbskú kartu, čo nakoniec viedlo k rozpadu federácie.

Aj bez toho by však pravdepodobne Chorvátsko požadovalo úplnú nezávislosť. Miloševičov príchod na čelo srbského štátu rozhodnutie Záhrebu urýchlil. Vyzdvihovanie srbských dejín vyvolalo obavy, ktoré sa Titovi darilo potlačiť. Obidve strany sa navzájom podozrievali. Spomienky na vojnové zverstvá fašistických Chorvátov proti Srbom zjednotili Srbov, keď Bonn nabádal Európsku úniu uznať nezávislé Chorvátsko.

Napriek tomu že nepriatelia zobrazujú Miloševiča ako veľkosrbského obra, vyhliadky na veľké Srbsko počas jeho vlády veľmi poklesli. Srbi v Chorvátsku a aj Bosna a Hercegovina je stále menej závislá na Belehrade, čo posilňuje izoláciu zvyšku Juhoslávie.

Aj vo veľmi zmenšenom štáte existujú veľké rozdiely v životnej úrovni. V Kosove je nezamestnanosť omnoho vyššia a príjem na hlavu výrazne nižší ako v Srbsku. Kosovo napokon bolo vždy najchudobnejšou oblasťou bývalej Juhoslávie. Ešte pred rozpadom federácie hospodársky zaostávalo, naproti tomu napr. Slovinsko bolo najbohatšou republikou.

Jednou z príčin hospodárskych rozdielov v bývalej federácii je nerovnomernosť prírodných zdrojov. Ale svoju rolu zohráva aj diskriminácia 2 mil. etnických Albáncov žijúcich pod srbskou nadvládou.

Pre vtedajšiu Juhosláviu boli z prírodného hľadiska charakteristické tri odlišné oblasti. Nížinný, miestami pahorkatý sever zaberajú prevažne úrodné pôdy sútokovej oblasti dolného povodia Sávy, Drávy, Dunaja, Tisy a Moravy. To je obilnica Juhoslávie, kde sa pestuje predovšetkým pšenica, slnečnica, cukrová repa, zelenina a ovocie.

Južná a juhovýchodná časť krajiny tvorí rozsiahly a členitý horský reliéf Dinárskych hôr. Toto územie v lete väčšinou suché, iba so sporadickou vegetáciou, s hlbokými kaňonmi je príťažlivé na turistiku, ale jeho hospodársky význam je malý.

Juhozápadná časť štátneho územia zasahuje na pobrežie Jadranu, ktoré svojou prírodou, klímou, morom a architektúrou zaručuje prílev turistov a rekreantov. Je významné aj ekonomicky, pretože sú tam aj dva veľké prístavy – Bar a Kotor. Táto oblasť býva rovnako ako juhovýchod krajiny občas zasiahnutá silnými zemetraseniami, ktoré spôsobujú veľké hospodárske škody. V krajine sa nachádzajú veľké ložiská nerastných surovín, predovšetkým rúd medi, olova, zinku, antimónu, bauxit a magnezit. Napriek dostatočným zásobám uhlia však Juhoslávia zostáva závislá na dovoze surovín, najmä ropy a ropných výrobkov, pretože vlastné zdroje pokrývajú iba štvrtinu spotreby krajiny.

Túto slabinu využila Rada bezpečnosti OSN a Európska únia, keď vyhlásili proti Srbsku a Čiernej Hore sankcie ako odvetu za etnické čistky, ktoré Srbi robili v oblastiach obývaných bosenskými Moslimami. Hospodárska blokáda mala za cieľ ekonomicky zlomiť Juhosláviu, ktorá bola obvinená z vyvolania občianskej vojny, pomôcť ostatným štátom a dosiahnuť mierové urovnanie v Bosne a Hercegovine.

Sankcie Srbov presvedčili, že celý svet sa obrátil proti nim a že ich národ je ohrozený. Miloševič dosiahol čiastočného uvolnenia, keď prestal podporovať bosenských Srbov a podporil snahy vedené Američanmi nájsť trvalý mier. Mierová zmluva podpísaná v roku 1995, podľa ktorej sa bosenská Republika Srbská stala časťou Bosny a Hercegoviny, dala novú nádej na ukončenie takmer štyri roky trvajúcej krutej občianskej vojny. Tieto sankcie spôsobili Srbsku vážne problémy a nakoniec prinútili Miloševiča skončiť s podporou bosenských Srbov a zmieriť sa s tým, že zostanú občanmi Bosny a Hercegoviny.

V roku 1996 boli sankcie zrušené. V tom čase ale už Miloševičov vplyv klesal. Začiatkom roka 1997 bol donútený priznať, že výsledky nedávnych volieb boli sfalšované a že v skutočnosti zvíťazila opozícia. Nakoniec skončil ako vojnový zločinec stíhaný a súdený medzinárodným tribunálom v Haagu za vojnové zločiny. Idea Novej Juhoslávie sa rozplynula, Čierna Hora a Srbsko sú samostatnými štátmi podobne ako Chorvátsko, Slovinsko, Kosovo ( čaká sa na medzinárodné uznanie ) a Macedónsko.

Mapa Juhoslávia


Zväčšiť mapu



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Odkazy (http) v komentároch uvážime.